close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

Únor 2010

Čipmank východoamerický(Tamias striatus)

18. února 2010 v 11:44 | Kaťuš :-) |  Cicavce
Čipmank východoamerický vo voľnej prírode smelo navštevuje piknikové miesta a chová sa aj ako domáce zvieratko. Najčastejšie sa vyskytuje v opadavých lesoch, osobitne v brezových, ako aj v lesných oblastiach, kde sa nachádza množstvo popraskaných skál. Vie liezť po stromoch, ale potravu - semená a orechy - si vyhľadáva hlavne na zemi, zbiera ju najmä predpoludním a popoludní a nosí v lícnych vakoch. Základné sfrabenie čipmanka východoamerického je sivasté až červenkasté, v spodnej časti chrbta svetlejšie červenkasté. Žije samotársky vo svojom norovom systéme a v zime hibernuje, v miernejších dňoch vylieza a hľadá potravu. Hlasné zvuky "čip" a "čuk" slúžia ako poplašné signály pre príslušníkov vlastného druhu alebo iné malé živočíchy v blízkosti.

Kôň

15. února 2010 v 18:59 | Kaťuš :-* |  Cicavce
Jeho rozličné plemená pochádzajú z viacerých divých foriem: tarpan, kôň Perzwalského a európske studenokrvné kone divé. Domestikovať ho začali okolo roku 4000-5000 pred našim letopočtom. Pračlovek ho lovil spočiatku kvôli mäsu. Jeho ťažnú využiteľnosť spoznal človek pred 3000-4000 rokmi pred našim letopočtom. Indiánov aj kovbojov v Severnej Amerike si vieme predstaviť iba na koňoch. Lenže nechýbalo veľa, aby si začali hľadať iný dopravný prostriedok. V praveku putovali významnejšie plamená koní cez Aljašku do Euroázie a severoamerické divé kone vyhynuli. Kôň sa znovu dostal na kontinent iba po španielske vojenskej výprave v 16. storočí. Zo zdivených jedincov pôvodne domáceho koňa sa vypestoval mustang - americký kôň divý.
Kôň je cicavec strednej veľkosti, váži 400-500 kg. Jednotlivé plemená sú rôzne veľké, najmenším zástupcom je poník, najväčšími sú studenokrvné plemená. Zo zmyslov koňa treba vyzdvihnúť zrakový orgán. Spomedzi cicavcoc má najväčšie oči v porovnaní s veľkosťou tela. Vynikajúco vidí aj potme. Podľa arabskej poviedky súťažili kôň a lev, ktorý z nich má lepší zrak. Lev bol schopný zazrieť bielu perlu v pohári mlieka, kôň zas našiel čiernu perlu v kope uhlia. Rozhodcovia hodnotili výkon koňa za lepší, vyhral teda on. V ústnej dutine má riasnaté stoličky vhodné na rozdrvenie vláknitej rastlinnej potravy. Rád sa pasie. Dospelý kôň samčieho pohlavia sa nazýva žrebec, samica koňa je kobyla, konské mláda je žriebä. Kobyla po 11-mesačnej ťarchavosti privádza na svet jedno žriebä, ktoré je úplne vyspelé, chlpaté a dobre vidí. Kone môžu žiť až 50 rokov. Mulice sú krížence samca somára s kobylou. Ked sa skríži žrebec so somaricou, krížence sa nazývajú muly. Krížence sú v každom prípade neplodné. Zužitkovanie koňa sa menilo podľa miesta i času. Za starobylých čias ho obetovali aj s kultickým cieľom. Postupom času bol využívaný ako ťažné - pracovné, či jazdecké zviera. V staroveku usporadúvali preteky záprahových vozov, čo v súčasnosti vystriedali jazdecké i dostihové preteky. Už vyše storočia stoja kone v službách lekárskej vedy, získavali z nich vzácne séra. Kôň je verným, inteligentným spoločníkom človeka dlhé stáročia.
svetzvierat.webzdarma.cz
pohladkona.estranky.cz
<!--//--><![CDATA[//><!-- var pp_gemius_identifier = new String //--><!]]>

Zebra stepná (Equus burchelli)

14. února 2010 v 19:31 | Kaťuš :-) |  Cicavce
Tento úspešný a značne rozšírený druh zebry sa na 90% živí trávami, zvyšok sú listy a výhonky. Hlavnú, dlhodobú sociálnu jednotku tvorí žrebec, jedna alebo viacero kobýl so svojím potomstvom. Dospievajúce žrebce vytvárajú voľné (tzv. pánske) skupiny s urputným bojom (hryzenie a kopanie) sa snažia získať vlastný hárem. Kobyla porodí jedno žriebä, ktoré sa už o pár minút po narodení postaví na nohy a po týždni sa môže pásť.
Žrebec zebry stepnej, podobne ako žrebce iných koňovitých kopytníkov, vyhŕňa hornú peru, aby lepšie cítil pach. Tento jav sa nazýva flemovanie, hovorovo "konský smiech". Žrebec týmto spôsobom zvyčajne skúša, či je kobyla pripravená na párenie. Jeho čuchový orgán je schopný identifikovať v jej moči prítomnosť určitých látok, na základe čoho sa dozvie, či je sexuálne vnímavá.

Zebra Grévyho (Equus grevyi)

14. února 2010 v 19:17 | Kaťuš :-) |  Cicavce
Je to najväčší druh zebry a najväčší divý druh koňovitého kopytníka. Má husté a úzke pásy, zreteľné až po kopytá, brucho a koreň chvosta sú biele. Samce obsadzujú teritória dosahujúce rozlohu až 10 štvorcových kilometrov. Kobyly s mládatami sa pohybujú voľne, pasú sa spoločne v malých skupinkách, no nevytvárajú dlhodobé vzťahy.

Kaloň zlatý (Pteropus rodricensis)

14. února 2010 v 19:07 | Kaťuš :-* |  Cicavce
Kedysi pozostávali denné odpočinkové "kempy" tohto druhu kaloňa z viac ako 500 jedincov. Následkom straty habitatov, škôd spôsobených búrkami a ľudskými zásahmi, ako aj miestneho lovu pre mäso žije vo voľnej prírode už len niekoľko sto kaloňov zlatých. Vzniklo však niekoľko záchranných centier, v ktorých sa podarilo realizovať chovné programy.
V noci tieto kalone hľadajú potravu v suchých lesoch, ide o plody rôznych stromov, ako sú tamarindy, mango, palmy a figy. Ako veľa iných plodožravých netopierov, aj kalone zlaté vytláčajú šťavy a jemné dužiny, málokedy konzumujú tvrdšie časti. Pozorovania v zajatí ukázali, že každý dominantný samec má okolo seba hárem až 10 samíc, s ktorými sa pári a oddychuje. Nižšie postavené a nedospelé samce majú odpočívadlá na inom mieste.

Sokol myšiar (Falco tinnunculus)

14. února 2010 v 14:12 | Kaťuš :-) |  Vtáky
Sokol myšiar (známy aj ako pustovka) je malý sokol s gaštanovohnedým, čierno bodkovaným chrbtom, čiernou koncovkovou páskou na chvoste a s čiernymi škvrnkami na bruchu. Je jedným z mála stredne veľkých vtákov, ktoré sú schopné vznášať sa trepotavým letom na jednom mieste. Umožňuje mu to loviť aj v takých biotopoch, ktoré iné vtáky veľmi nevyužívajú, napríklad na okrajoch ciest. Jeho potravou sú najmä drobné cicavce (myši a hraboše), veľký hmyz a obojživelníky.

Anketa

11. února 2010 v 17:31 | Kaťuš :-)
Prosím hlasujte v ankete, potrebujem to na biologickú olympiádu..dakujem vsetkým, ktorý zahlasujú :-)

Pytón mriežkavý (Python reticulatus)

6. února 2010 v 17:49 | Kaťuš :-) |  Plazy
Tento pytón je najdlhším hadom na svete a môže vážiť až 200 kg. Má žlté alebo svetlohnedé telo s tmavými znakmi a nápadnými jamkami s tepelnými senzormi pozdĺž čeľustí. Hoci dobre pláva, trávi viac času na súši ako vo vode, iba zriedkavo sa odvažuje vzdialiť od svojho hniezda.
Pytón mriežkavý požiera vtáky a cicavce, niekedy mu padne za obeť aj človek. Samica kladie 30 - 50 vajec do dutín stromov alebo dier v zemi a potom ich opatruje. Tento druh pytóna sa dožíva až 30 rokov. Ludia ho veľmi často lovia pre kožu, takže veľké jedince sú čoraz zriedkavejšie.

Myš domová (Mus musculus)

6. února 2010 v 13:31 | Kaťuš :-) |  Cicavce
Po človeku je to druhý najrozšírenejší druh cicavca. Má veľkú škálu potravy a žije v rodinných skupinách, ktoré tvorí dominantný samec a niekoľko samíc. Dorozumievajú sa vysokými pískavými zvukmi a územie si označujú pachovými výlučkami a močom. Pohlavne dospievajú v 8 - 10 týždňoch, gravidita trvá 18 - 24 dní a vo vrhu je 3 - 8 mládat, v dobrých rokoch ich môže byť aj 10. Myš domová sa niekde chová ako domáce zvieratko a používa sa vo vedeckom výskume

Byvol africký (Syncerus caffer)

6. února 2010 v 10:00 | Kaťuš :-) |  Cicavce
Tohto byvola pokladajú za jedného z najúspešnejších spásačov Afriky. Vyskytuje sa v takých odlišných biotopoch, ako sú močiare, lesy a trávnaté plochy. Uprednostňuje vyššie trávy a svojím dlhým, takmer chytavým jazykom vyťahuje trsy trávy, ktoré potom odhrýza širokými rezákmi a rozžuje na kašu širokými stoličkami. Spásaním tráv stáda byvolov menia svoj biotop natoľko, že sa nehodí prieberčivejším spásačom, čo podporuje rast čerstvej trávy. Preto sú čriedy byvolov dosť pohyblivé. Prehrievanie im nehrozí, lebo vo dne odpočívajú a pasú sa v noci.

Vzhľadom na masívne telo sú byvoly africké hrozivými protivníkmi a dokážu usmrtiť leva prebodnutím rohmi, ale ak na ne zautočí svorka poľujúcich levov, sú zraniteľné.
Dalšie nebezpečenstvo, ktorému čelia byvoly, sú krokodíly, pretože byvoly musia piť aspoň raz denne.

Život vo veľkých skupinách, niekedy tvorených až niekoľkými stovkami týchto zvierat, značne znižuje hrozbu útoku. Stádo spočiatku začne utekať rýchlosťou 57km/h prekvapujúcou na také veľké zvieratá, no byvoly sa čoskoro dajú dohromady a obrátia čelom k predátorom, s mladými zvieratami bezpečne ukrytými za sebou. Stratégiou levov je prinútiť stádo znovu k úteku a vybrať si mladé alebo choré zvieratá, ktoré zaostávajú v behu. Ak chce lev byvola uloviť, musí mu skočiť na chrbát, aby ho zrazil. Ked sa to stane, stádo reaguje na zúfalé bučanie obete a veľké dospelé zvieratá mu môžu pribehnúť na pomoc.
Najväčšie stáda byvolov, pozostávajúce hlavne zo samíc a ich mládat, sa potulujú hlavne po otvorenej savane a sústavne sa premiestňujú za čerstvou pašou. V protiklade s tým samce vytvárajú menšie "mladenecké" stáda a zdržiavajú sa v bezpečnejšom teréne s množstvom stromov a krov, ktoré im poskytujú úkryt. Staršie, dospelé samce sú často odháňané od stád samíc a musia sa o seba postarať samy. Žijú samotársky a k samiciam sa pridávajú len v období párenia od marca do mája. Býky sa spoliehajú na svoju veľkosť, ktoru odstrašujú levy, ale ako starnú, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že pri útoku podľahnú.
Zdroj:http://animaldiversity.ummz.umich.edu/site/resources/klaus_jost/00016152.jpg/view_large.html