22. května 2010 v 10:41 | KaťušiQ
|
Pakôň pásavý (známy aj pod menom byvolec gnu) . Patrí do radu parnokopytníkov, v rámci toho do čeľade prežúvavcov. Jeho zjav skôr pripomína zubra. Je zavalitý, no končatiny má dlhé a štíhle. Rohy má široké, zahnuté nabok, nadol a koncami hore. Hlavu má skoro štvoruhlastú, papuľu širokú, akoby hovädziu. Hrivu aj chvost má dlhosrsté, podobajú sa konským, čo mu dodáva svojrázny vzhľad. Napriek tomu, že sa tak podobá na kone, bol pri systematickej kategorizácii klasifikovaný inak a zadelený medzi antilopy. Žije v trávnatých oblastiach východnej a južnej Afriky, miestami v hojnom počte. Dlhý je 1,5 - 2,5 m a môže vážiť až 275 kg. To všetko je značne ovplyvnené prírodou (počasím) a rôznymi genetickými danosťami. Samice sú o niečo menšie než samce. Keďže sú ich obrovské masy, za pastvinami musia jednotlivé čriedy pochodiť velikánske územia. Lejak zbadajú aj zo vzdialenosti 50 km, rozbehnú sa tým smerom a rýchlo zožerú čerstvo rastúcu trávu. Jeden samec vlastní spravidla i viac samíc. Dospelé samce zabezpečujú harmonické spolunažívanie v čriede a chránia samice pred dravcami. Stále sa potulujú, za rok prekonajú diaľku aj 1500 km. Po 240 - 270 dňovej ťarchavosti privádza samica na svet spravidla 1 mláďa, ktoré sa teší starostlivosti celej čriedy. Teľatá sa rodia koncom obdobia sucha a po dojčení nájdu vo vlhkom období na čerstvých pastvinách bohatú potravu. Keď daždivé počasie prichádza neskoro, môže zahynúť aj 80% teliat. Začiatkom 20. storočia boli pokusy o ich skrotenie a chov i v oblastiach vzdialenejších od savany. Prekvapivé bolo, že tieto zvieratá dobre znášali podnebie drsnejšie od svojho obvyklého biotopu (i so zimou s telotami pod - 10 stupňov Celzia), dokonca vzajatí sa aj optimálne rozmnožovali.


Zdroj:
Well, I am so excited that I have found this your post because I have been searching for some information about it.