Zajace patria spolu s pískavkami a králikmi do samostatného radu Lagomorpha. Ich hlavným znakom sú dlhé uši a zadné nohy a krátky chvost, vyčnievajúci nahor. Majú pohyblivé, hlboko zarezané ústa a v čeľusti pri každom veľkom hlodavom a stále dorastajúcom hryzáku ešte jeden malý zakrpatený hryzák. Vedia dobre bežať a skákať, i keď sú zdanlivo nešikovné, nakoľko vyrovnanú chôdzu im sťažuje pomalší pohyb dlhých zadných nôh. Sluch majú najvyvinutejší zo všetkých hlodavcov, zrak majú tiež výborný, no čuch slabý.
Vydávajú hlas podobný mrmlaniu, ak sa však vyplašia a sú v nebezpečí, začnú ostro pišťať. Živia sa mäkkými šťavnatými rastlinami, listím i koreňmi. Sú druhy, ktoré spôsobujú značné škody ohlodávaním kôry mladých stromov, alebo v siatine. Za potravou chodia spravidla v noci, deň strávia v brlohu.
Zajace sa rozšírili po celej Európe; Austráliu síce pôvodne neobývali, ale v minulom storočí ich presídlili aj na tento kontinent. Príslušníkov tejto čeľade nachádzame v každom podnebí, či životnom prostredí. Typickým príkladom narušenia biologickej rovnováhy človekom bolo umelé rozšírenie králika divého v Austrálii. V roku 1859 importoval zopár jedincov jeden anglický osadník preto, aby mohol na ne poľovať. Prirodzene, pre nedostatok nepriateľov a rivalov, behom niekoľkých desaťročí zaplavili tieto zvieratá celý kontinent. Spustošili rastlinstvo na viac desaťtisíc hektároch a svojimi brlohmi zničili domy, cesty, mosty - ich vyhubenie s azdalo byť beznádejné. Ich šírenie nezastavil ani 3 000 km dlhý plot, vložený do zeme v smere severojužnom. Nakoniec rozšírili medzi nimi vírus, ktorý pozabíjal veľkú časť stavu. V našich končinách sú typické dva druhy zajacov:
1. zajac poľný je dlhý 60-75 cm a váži 6-7 kg,
2. o niečo menší králik divý, dovlečený a rozšírený človekom, je dlhý 40-45 cm a váži 2-3 kg.
Oba druhy sú obľúbenou trofejou poľovníkov.







pekné foky takého hnedého mám dom
